Colin Taylor 2.

13. března 2015 v 12:22 | Ryuu L |  Ostatné
Názov: Colin Taylor
Kapitola: 2./?
Autor/i: Ryuu L

Ďalšie nasledujúce dva týždne sa Shien odmietal so mnou zhovárať a dôvod, prečo som neustále zamietal účasť na skúškach univerzitného zboru som odôvodnil zlomeným krkom na husliach. Samozrejme to nebola pravda, ale nedokázal som uniesť skutočnosť, že niekto sa stal súčasťou mojich plytkých myšlienok a zmrzačených emócii. Odpor, ktorý som však choval voči mojej hudbe nebol náhodný, pretože všetka tá bolesť, ktorá zväzovala ľudí do nekomplexnej úzkosti bola spôsobená najmä mnou. To čo som však nebol schopný nájsť ja, boli schopní nájsť iní, no nie vždy dokázali odolať neúprosnému šialenstvu zvrátených intencií.
Ale bolo vôbec správne pripúšťať si myšlienky, ktorých sa i tak istým spôsobom dopustil Shien?


Zavrtel som odmietavo hlavou a natiahol ruku po zápisníku s notami.
"Zlomený krk, hm?" povedal Shien, ktorý vošiel do izby a zároveň sa oprel do zárubne dverí.
"Presne tak." Prikývol som a zápisník položil na učebnice, ktoré som mal pripravené na prednášku.
"Aha." Shien sa posadil ku stolu a pozrel na otvorené hudobné púzdro, ktoré ležalo pred ním.
"Rozhodol si sa prestať s hraním?"
Prikývol som.
"Na katedre hudobných vied?"
Znova som prikývol.
Shien si len ťažko povzdychol a rukami sa zaprel do kolien.
"Čo vôbec odo mňa chceš?"
"Chcem, aby si zasa začal hrať." povedal a znova pozrel na husle, ktoré nečinne ležali na mieste.
"Preto si sa rozhodol, že ma istú dobu budeš ignorovať?"
"Nie." Shien sa postavil a pristúpil ku mne o čosi bližšie.
"Videl som totiž tvoj strach, Colin."
"Ten videlo mnoho ľudí." Povedal som a posadil sa skľúčene na okraj Shienovej postele.
"Ale nie v tomto rozmedzí."
"Musel som sa naučiť tomu predchádzať." Pokrčil som ramenami a zrak uprel kamsi do prázdna.
"Ľudia sú zrejme príliš jednoduchý." Usmial sa Shien a do rúk vzal moje husle. "Na!"

Mlčky som pozrel na jednotlivé vlákna hliníkových strún a snažil sa znova nadchnúť pre ich dokonalosť.

"Prepáč, ale musím ísť na prednášku." povedal som, odsunul Shienovu ruku a vzal si svoje skriptá.
Myslel som, že v ten moment povie aspoň niečo, no on len mlčky zostal stáť s nástrojom v rukách a nechal ma odísť.

Shien vo mne zanechal mnoho pochybností, no nemohol som viac dovoliť, aby prekročil moje hranice. Sám som hľadal odpovede na mnoho otázok, ale on prichádzal s novými, ktoré mi v istých chvíľach prišli úplne absurdné. A čím viac som Shiena podporoval v myšlienkach pri získaní mojej dôvery, tým väčšmi som túžil po ústraní od naivnej a trpkej spoločnosti.
Naspori všetkému bolo však dnes oveľa ťažšie sa sústrediť na prednášku. V hlave mi neustále doznievali Shienove nepriame výčitky a hromadný odpor voči mojej autorite. Ten idiot si ma psychicky zotročil a čo bolo horšie, mal som pocit, akoby sa stal mojou malou nevyspytateľnou súčasťou.

"Vedel som, že tu budeš."
"Sledoval si ma?" povedal som otrávene a pretočil ďalšiu stránku v knihe.
"Vždy ideš po prednáške do študijnej knižnice, takže..."
"Daj mi pokoj Shien!"
"Vieš vôbec o tom, že ťa vyhodili zo zboru?"
"Predpokladal som to."
"Chceš aby ťa vyhodili aj zo školy?!"
Zavrel som knihu a odsunul ju na okraj stola.
"To, že sa nezúčastňujem na skúškach univerzitného zboru predsa neznamená, že..." V tej chvíli som si uvedomil, že konám príliš impulzívne a dostávam Shiena temer do skľučujúcej situácie. Istým spôsobom ma to privádzalo do nepríčetnosti, no vedel som, že to nie je tak celkom správne.

"Si adoptovaný, však?" Povedal Shien náhle a nervózne zomkol pery tesne k sebe.
"Čože?! Ako ťa to preboha..."
"Toto ti vypadlo z knihy, keď si odišiel na prednášku." Chlapec si siahol do vrecka a na stôl položil dva malé papiere, ktoré boli vytrhnuté z novín.
Mlčky som ukazovákom prešiel po tvárach svojich skutočných rodičov a následne na to ich skrčil v dlani.
"Zbláznil si sa?" Vyhŕkol Shien a schytil ma za ruku.
"Prečo ti na tom tak záleží? Je to len spomienka, na ktorú si nikto viac nespomenie."
"Je to niečo čo sa stalo tvojou súčasťou." Namietal Shien a zvraštil tvár.
"Súčasťou, hm?" Potichu som sa zasmial a pokrčené ústrižky si vložil do školskej tašky. "Nebuď smiešny, Shien."
"Počkaj."
Chlapec sa nervózne postavil a podišiel predo mňa.
"Colin, ty to stále nechápeš, však?"
Zavrtel som nechápavo hlavou a pokrčil ramenami. V tej istej chvíli sa Shien natiahol a svoje ústa pritisol tesne na tie moje.

Cítil som, akoby som sa mal každú chvíľu povracať. Akoby som stratil aj to posledné možné presvedčenie, o ktorom som bol ešte vôbec schopný premýšľať. Než som si však stačil uvedomiť svoju vlastnú bezútešnosť, udrel som Shiena prudko do hrude, ktorý vzápätí spadol na zem.

Nenávidím ťa, tak veľmi ťa nenávidím.


Kapitola 3.►
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama